Volume.2

Volám sa Martin Klísky. Mám 27 rokov a nie som dobrý človek. Keď sa na mňa pozriete, možno uvidíte obyčajného mladého muža. Trochu pri tele, ale do tváre dúfam celkom sympatického. To čo mám vo vnútri však pred svetom väčšinou nechávam skryté. To čo desí aj mňa, by vydesilo hocikoho komu by som to povedal. Možno si poviete, že keď nechcem vystrašiť ostatných ľudí, tak až taký zlý nie som. Ale mýlite sa... veľmi sa mýlite.

Je utorok, deväť hodín večer a ja v tomto aprílovom počasí stojím pod malou strieškou miestneho “vychýreného“ pajzla Facce 88. Čakám čo sa bude diať. Vyťahujem cigaretu a dosť štýlovým pohybom zápästia, ktorý som sa naučil na Youtube, si ju benzínovým zapaľovačom pri ústach zapaľujem. Neuveriteľná chuť. Kupujem si tie s príchuťou čokolády. Aj monštrá si rady osladia život.

Vidím prichádzať auto. Veľa ľudí, čo si môžu dovoliť auto sem nechodieva, takže som si hneď, keď som uvidel svetlá pomyslel, že sa blíži niečo zaujímavé. Keď pred Facce zastal bavorák a z neho vystúpil asi päťdesiatročný černoch v obleku, moja myšlienka sa mi potvrdila so stonásobnou platnosťou.

„Čo chceš, neger?“, vlastne ani neviem prečo to hovorím. Raz som to videl v nejakom americkom filme, alebo snáď v počítačovej hre... nepamätám si to presne... ale je to jedno. Nezvykol som bývať k ľuďom slušný. Teraz už nie.

Černoch na chvíľu zatvára oči a predycháva moje slová. Dosť dobre sa na tom bavím. Vlastne mi tým dáva jasné znamenie, že mi nijako neublíži, že odo mňa niečo potrebuje. Že ON niečo potrebuje.

„Posiela  ma pán Roth. Chce vás požiadať o jednu láskavosť a poveril ma, že vás mám s hlbokou úctou poprosiť, aby ste šli so mnou rovno k nemu.“

Dôraz, ktorý použil na slovné spojenie ‘s hlbokou úctou‘ mi napovedal, že ku mne cíti presný opak úcty. Nezazlievam mu to. Sám sebou opovrhujem.

„Dofajčím, čakaj.“

Billy odo mňa potrebuje láskavosť. Znova. Nemám s tým problém. Len ma trochu mrzí spomienka na časy, keď ma o ňu ešte dokázal požiadať sám. Nevadí. Nostalgiu nechám iným.

Zahadzujem cigaretu a sadám si do tej úžasnej limuzíny. Niekto by povedal, že je to auto snov. Pre mňa je to proste auto. Nikdy som sa o autá nezaujímal. Viem šoférovať a myslím, že celkom slušne, ale aj tak ma motorizmus nikdy nenadchol. Možno keby som kedysi dávno šiel študovať za automechanika, bol by som teraz jeden z tých šťastných rodinu živiacich týpkov, ktorí robia od rána do noci len aby uživili svoje večne hladné prerastené spermie. Nemám rád deti. Snáď už aj to je známka mojej osobnosti.

„Ako sa voláš?“, pýtam sa šoféra.

„James, pane.“

Skoro mi zabehol hlien ktorý sa mi tlačil z krku.

„James?“, pýtam sa so smiechom. „Tvoji rodičia asi vedeli, že budeš robiť sluhu.“

„Ja nie som sluha pane, som šofér, osobný lekár a trúfam si povedať že aj dobrý priateľ pána Rotha.“, odpovedá urazene.

„Priateľ...“ rozmýšľam či si to tento chudák naozaj o sebe myslí alebo si zo mňa strieľa. „Billy nemá priateľov, ktorých nepoznám, Jimi. Má len mňa.  Ostatní sú preňho len bezvýznamné figúrky, ktorými ťahá ako sa mu zachce. Myslíš, že si jeho priateľ? Nie kámo... Si len sluha, figúrka a ešte k tomu aj hlupák...“ Rozprávať krutú pravdu, to je moje.

„Nato, že ste podľa vás jeho jediný priateľ o ňom nerozprávate nejako pekne.“, hovorí po krátkej odmlke.

„Vieš, Billy toho pre mňa urobil veľa. On... je iný ako ja. Je to lepší človek než ja. No...“, smejem sa, „nie je až tak zlý ako ja. Ale nikdy sa nenaučil byť v spoločnosti viacerých ľudí. Mne dôveruje, ja dôverujem jemu. Sme proste priatelia. Tak sa do toho neser.“, ani neviem prečo, ale začínalo ma štvať že sa s týmto poskokom čo vytiera bohatým ľuďom rite takto bavím.

„Do ničoho sa nechcem srať pane, len... vždy som rozmýšľal, čo spája pána Rotha s človekom ako ste vy.“

„Nemám problém ti to povedať ak chceš.“, ach som sviňa.

„Tak teda?“

„Tak fajn. V skratke, spája nás spoločná minulosť, spoločné spomienky a ešte jedno telo zakopané pod jeho rezidenciou.“

Ten idiot stočil volantom tak, že sme skoro skončili v priekope.

„Dávaj pozor na cestu!“

„Prepáčte pane.“, hovorí. V jeho hlase počujem extrémny strach. On dobre vie, že ja nikdy neklamem. Tiež vie, aký som človek. No o Billym nikto nevie nič, čo by mu mohlo uškodiť. 

Nastalo dlhé ticho.

Vchádzame do honosnej rezidencie a auto sa pomaly zastavuje.

„Pán Roth vás čaká vo svojej pracovni, viete kde to je, nie?“

„Áno viem.“, otváram dvere. „A ešte jedna vec,“ tak trochu šepkám, „bohužiaľ, máte teraz v hlave o niečo viac, než je pre môj svet bezpečné.“

James na mňa vrhá stotinový vydesený pohľad. Pravou rukou si rýchlo odopína bezpečnostný pás a ľavou sa snaží otvoriť dvere. Ja k sebe zatiaľ pravou rukou ťahám hlaveň môjho krásavca, ktorého už nejakú tú sekundu držím v ľavej ruke a v dobe, keď ten skurvene smoliarsky neger vyráža na svoju cestu za slobodou, robím tú činnosť, ktorú mám zo všetkých najradšej.

Potiahnutie kohútika zbrane je tak oslobodzujúce.

James padá na zem. Bohatší o jeden okrúhly otvor v hlave, chudobnejší o starosti.

„Tak... to by  sme mali...“.

        Vychádzam z auta, odpľúvam si, len tak z pasie kopnem do mŕtvoly a vzápätí kladiem ruku na kľučku tak dobre známych dverí. Nenávidím tento dom. Nenávidím tento svet.  Nenávidím seba.