„Som Kamila.“
Pozrel som sa na ňu. Nevyzerala ako obyčajné dievča. Bola celkom pekná, ale zatiaľ čo väčšina ostatných báb zvykla nosiť oblečenie podľa najnovšej módy, ona mala na sebe roztrhané rifle, tričko Sex Pistols a počarbané číňanky. To ma na Kamile zaujalo ako prvé. Vyčnievala z radu, čím sme si boli trochu podobní.
Obyčajný človek, keď sa dostane do prostredia nových ľudí, sa s nimi snaží nadviazať kontakt. Začleniť sa do skupiny, podobať sa ostatným. Viem, znie to tuctovo, ale myslím že je to oveľa lepšie než čo som robieval ja. Keď som vtedy na začiatku septembra prišiel do novej školy, snažil som sa jedine nestrápniť sa. Neuvedomil som si že najviac sa strápnim tým, keď budem len potichu sedieť sám pri lavici a kresliť si obrázky, ktoré vôbec nemali s umením nič spoločné, keďže moje kľavé ruky nedokázali nakresliť ani rovnú čiaru.
Noví spolužiaci mi pripadali čudní. Netušil som kto sú ale chýbala mi moja stará trieda zo základky. Keď sa na to spätne pozriem, nechápem prečo mi tak chýbala, tá trieda bola úplne na hovno. No vtedy, keď som mal pätnásť, som to videl inak.
Asi by som ostal outsiderom celé nasledujúce štyri roky, keby sa mi neprihovorila ona. Kamila. Kamilka. Kamča. Je zvláštne ako sa ľudia spoznávajú. Nikdy som nad tým nepremýšľal. Môžete spoznať niekoho úplne cudzieho, ale keď s ním strávite dostatok času, dáte si záležať na konverzácii a nebudete sa k nemu správať ako idiot, môžu sa z vás stať najlepší priatelia, milenci, manželia, alebo aspoň kamoši s ktorými si raz za čas zájdete na pivko.
Kamila sa mi hneď zapáčila. Tiež mám rád Sex Pistols a punkový štýl, ktorý z nej vyžaroval bol môjmu srdcu hrozne blízky. Nebol som síce punker v pravom zmysle slova. Nezvykol som robiť hlúposti, vyvádzať hovadiny, vlastne som si niekedy v tom čase uvedomil, že môj život bol prázdnejší ako je teraz moja peňaženka. Mal som však silný vzťah k rocku. Našiel som v ňom to čo moja duša potrebovala. Keď bola zjazvená, rock mi ju ošetril. Keď bola nasraná, rock ju nasral ešte viac. A aj keď som svoj hnev ešte nevedel dať až tak najavo, bol som rád že vo mne niekde drieme aj niečo iné ako vákuum.
Pozrel som sa teda na ňu a ako v podstate vždy keď som sa rozprával s dievčaťom som sa trochu začervenal. Nenávidel som to. Bol to očividný prejav mojej zbabelosti. Bolo to niečo, čo moju sebadôveru podkopávalo v základoch a neznášal som keď sa mi to stalo. Jej to však asi nevadilo. Pozerala na mňa, usmievala sa a čakala či jej aj ja poviem svoje meno, alebo možno dokonca niečo originálnejšie.
Po chvíli, počas ktorej som sa snažil spomenúť, ako sa perami vytvára hláska m, som zo seba celkom úspešne vypotil prvú vetu v mojom novom svete: „Ja som M... Maťo... hm... Martin.“
OK, viem. Nebolo to vôbec nič svetoborné, to uznávam ale umenie slova sa do môjho prehnane prerasteného tela dostalo až po istom čase a skúsenostiach.
„A si odtiaľto?“, spýtala sa ma. Neveril som. Dievča so mnou prehodilo viac než jednu vetu. Nie je to náhodou tak, že som stále doma, ležím v posteli a toto sa mi len sníva? Nie je to len zblúdená predstava v kóme, do ktorej som sa dostal keď ráno môj autobus havaroval? Nie som mŕtvy? Ja viem... Bol som úplne hrozný. Bol som trápny, vystrašený a zbabelý. Som rád že tie časy mám už za sebou.
„No... teda... nie... ja... z Cockovu...“, ach hanbím sa za seba.
„Aha.“, povedala so smiechom. Bol som zvyknutý, že sa mi dievčatá smejú, ale toto bolo iné. Nemala v očiach zhnusenie a podlosť. Bolo tam skôr príjemné pobavenie a radosť, že práve spoznala nového človeka. Vtedy som to samozrejme nevedel a začalo mi byť dosť trápne. Hovoril som si, že sa musím sústrediť na artikuláciu, premyslieť si slová v hlave a potom ich primeraným tempom a bez zbytočných páuz povedať. Zatiaľ však hovorila ona: „No my budeme asi spolužiaci. Myslím, že by sme sa mali zoznámiť aj s ostatnými nie? Ja teda neviem. Nejako vyzerajú všetci tak príliš spoločensky nezdá sa ti? Ja neviem. Si prvý, s kým som sa zoznámila. Ináč, ako sa učíš, hm? Lebo ja som mala doteraz tak jednotky, dvojky, ale ako som počula tak tu to nie je také jednoduché.“, ach tá bola ale ukecaná. Toľko viet by som zo seba naraz vtedy ešte nedostal a dalo mi aj dosť námahy všetky jej otázky spracovať. No povedal som si, že skamarátiť sa s novým človekom určite nie je zlý nápad.
„No zoznamovať sa mi nejako nechce... s nimi teda... s tebou hej...“, trapas, „aa no čisté som mal furt... jednotky na základke... no ale tu neviem ani ja hehe... no uvidíme.“, pomyslel som si že by som sa tiež mal na niečo opýtať... „hm, máš rada Sex Pistols?“
„Jasné, počúvaš ich?“
„No... poznám pár piesní od nich a tak v pohode...“ je mi fakt trápne to sem aj písať ale inak sa nedá. Nebojte sa časom sa moje vyjadrovacie techniky zlepšovali... No teraz ešte nie.
Pamätám si, že chalani vzadu sa rozhodli, že si idú von zapáliť a Kamča sa ma opýtala: „Ty fajčíš?“
„Nie. Nechápem ako si niekto môže ničiť vlastné zdravie cigaretami, to nikdy nechcem ani skúsiť.“, zaslúžil by som si potlesk... povedal som tú vetu ako Pán. Úplne ako Pán.
„No veru. Tiež nechápem, kokos. Úplne je to hnusné. Počuj... ináč, toto je Vilo.“ a ukázala na chalana, ktorý sedel vedľa nej a vyzeral rovnako utiahnuto ako ja. „Chodili sme spolu na základku tak s ním sa už poznám. Zoznámim vás, chceš?“
„No jasné, prečo nie...“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára