Volume.3

„Billy, poď sa na niečo pozrieť!“

„Čo je?“

„Aha!“

Hlavou som mierne kývol na druhú stranu chodby. Na siluetu dievčaťa, spoza ktorej v až nepríjemne malej vzdialenosti pretŕčala silueta chalana.

„To je Kamča?“, spýtal sa ma Billy.

Prikývol som.

„Prečo má jazyk v ústach toho idiota?“

„Neviem, ale nevypadá to akoby mu kontrolovala štvorku vľavo hore.“

Billy sa zasmial. Často mi hovoril, že obdivuje moju schopnosť nebrať všetko až tak vážne.

Poznali sme sa už tri roky a boli sme najlepší priatelia. Iba on vedel, že som zamilovaný do Kamči. Ach boli sme takí idioti. Ja preto, že som to v sebe tri roky dusil a on preto, že mi nikdy neporadil aby som jej o tom povedal. No nemôžem mu to zazlievať. Billy bol na tom s dievčatami ešte horšie než ja. Bol k nim až tak slušný a milý, až ho každá z nich brala ako najlepšieho kamaráta. No zároveň bol taký nesmelý, že to pri kamarátstve vždy ostalo.

„Ako si z toho môžeš robiť srandu? Myslel som, že ju miluješ.“

Miloval som ju najviac na svete.

„Áno, ale nemalo by to budúcnosť. Vieš predsa že neviem byť k ľuďom taký milý ako ty.“

Každý deň by som jej posteľ obsypával kvetmi, hladil by som ju po vlasoch keď by zaspávala a robil jej na raňajky wafle v tvare smajlíka.

„Po čase by zistila že som bastard a bolo by to ešte horšie. Takto aspoň môžeme byť pria...“

„Koľko krát ti mám hovoriť, že nie si žiadny bastard? Si človek s najväčším srdcom, akého poznám. A každé dievča by s tebou určite malo krásny život.“

Nemohol som prejaviť slabosť akou je sklamanie. Aj keď sme už boli priatelia dosť dlho, ešte som k nemu nebol úplne úprimný.

„Nie, som fakt rád, že je to takto. Zabudnime na to, na celú tú situáciu s Kamčou.  Som v pohode, vážne kámo, vďaka za starosti, ale nie sú treba.“

       Keď sa Kamča od toho buzeranta konečne odtrhla a vracala sa smerom k nám, zbadal som ako ten chudák udrel po zadku svoju spolužiačku. Už vtedy som vedel, že on bude môj prvý. Že konečne som našiel niekoho, na kom som pripravený si to vyskúšať. Vedel som, že tým konečne nasýtim ten neprestajný hlad v mojej hlave, že zavŕšim svoje osemmesačné dielo a, čo ma najviac tešilo, že tým v konečnom dôsledku pomôžem aj Kamči. Veď taký hajzlík by jej len zbytočne zlomil srdce.

Volume.2

Volám sa Martin Klísky. Mám 27 rokov a nie som dobrý človek. Keď sa na mňa pozriete, možno uvidíte obyčajného mladého muža. Trochu pri tele, ale do tváre dúfam celkom sympatického. To čo mám vo vnútri však pred svetom väčšinou nechávam skryté. To čo desí aj mňa, by vydesilo hocikoho komu by som to povedal. Možno si poviete, že keď nechcem vystrašiť ostatných ľudí, tak až taký zlý nie som. Ale mýlite sa... veľmi sa mýlite.

Je utorok, deväť hodín večer a ja v tomto aprílovom počasí stojím pod malou strieškou miestneho “vychýreného“ pajzla Facce 88. Čakám čo sa bude diať. Vyťahujem cigaretu a dosť štýlovým pohybom zápästia, ktorý som sa naučil na Youtube, si ju benzínovým zapaľovačom pri ústach zapaľujem. Neuveriteľná chuť. Kupujem si tie s príchuťou čokolády. Aj monštrá si rady osladia život.

Vidím prichádzať auto. Veľa ľudí, čo si môžu dovoliť auto sem nechodieva, takže som si hneď, keď som uvidel svetlá pomyslel, že sa blíži niečo zaujímavé. Keď pred Facce zastal bavorák a z neho vystúpil asi päťdesiatročný černoch v obleku, moja myšlienka sa mi potvrdila so stonásobnou platnosťou.

„Čo chceš, neger?“, vlastne ani neviem prečo to hovorím. Raz som to videl v nejakom americkom filme, alebo snáď v počítačovej hre... nepamätám si to presne... ale je to jedno. Nezvykol som bývať k ľuďom slušný. Teraz už nie.

Černoch na chvíľu zatvára oči a predycháva moje slová. Dosť dobre sa na tom bavím. Vlastne mi tým dáva jasné znamenie, že mi nijako neublíži, že odo mňa niečo potrebuje. Že ON niečo potrebuje.

„Posiela  ma pán Roth. Chce vás požiadať o jednu láskavosť a poveril ma, že vás mám s hlbokou úctou poprosiť, aby ste šli so mnou rovno k nemu.“

Dôraz, ktorý použil na slovné spojenie ‘s hlbokou úctou‘ mi napovedal, že ku mne cíti presný opak úcty. Nezazlievam mu to. Sám sebou opovrhujem.

„Dofajčím, čakaj.“

Billy odo mňa potrebuje láskavosť. Znova. Nemám s tým problém. Len ma trochu mrzí spomienka na časy, keď ma o ňu ešte dokázal požiadať sám. Nevadí. Nostalgiu nechám iným.

Zahadzujem cigaretu a sadám si do tej úžasnej limuzíny. Niekto by povedal, že je to auto snov. Pre mňa je to proste auto. Nikdy som sa o autá nezaujímal. Viem šoférovať a myslím, že celkom slušne, ale aj tak ma motorizmus nikdy nenadchol. Možno keby som kedysi dávno šiel študovať za automechanika, bol by som teraz jeden z tých šťastných rodinu živiacich týpkov, ktorí robia od rána do noci len aby uživili svoje večne hladné prerastené spermie. Nemám rád deti. Snáď už aj to je známka mojej osobnosti.

„Ako sa voláš?“, pýtam sa šoféra.

„James, pane.“

Skoro mi zabehol hlien ktorý sa mi tlačil z krku.

„James?“, pýtam sa so smiechom. „Tvoji rodičia asi vedeli, že budeš robiť sluhu.“

„Ja nie som sluha pane, som šofér, osobný lekár a trúfam si povedať že aj dobrý priateľ pána Rotha.“, odpovedá urazene.

„Priateľ...“ rozmýšľam či si to tento chudák naozaj o sebe myslí alebo si zo mňa strieľa. „Billy nemá priateľov, ktorých nepoznám, Jimi. Má len mňa.  Ostatní sú preňho len bezvýznamné figúrky, ktorými ťahá ako sa mu zachce. Myslíš, že si jeho priateľ? Nie kámo... Si len sluha, figúrka a ešte k tomu aj hlupák...“ Rozprávať krutú pravdu, to je moje.

„Nato, že ste podľa vás jeho jediný priateľ o ňom nerozprávate nejako pekne.“, hovorí po krátkej odmlke.

„Vieš, Billy toho pre mňa urobil veľa. On... je iný ako ja. Je to lepší človek než ja. No...“, smejem sa, „nie je až tak zlý ako ja. Ale nikdy sa nenaučil byť v spoločnosti viacerých ľudí. Mne dôveruje, ja dôverujem jemu. Sme proste priatelia. Tak sa do toho neser.“, ani neviem prečo, ale začínalo ma štvať že sa s týmto poskokom čo vytiera bohatým ľuďom rite takto bavím.

„Do ničoho sa nechcem srať pane, len... vždy som rozmýšľal, čo spája pána Rotha s človekom ako ste vy.“

„Nemám problém ti to povedať ak chceš.“, ach som sviňa.

„Tak teda?“

„Tak fajn. V skratke, spája nás spoločná minulosť, spoločné spomienky a ešte jedno telo zakopané pod jeho rezidenciou.“

Ten idiot stočil volantom tak, že sme skoro skončili v priekope.

„Dávaj pozor na cestu!“

„Prepáčte pane.“, hovorí. V jeho hlase počujem extrémny strach. On dobre vie, že ja nikdy neklamem. Tiež vie, aký som človek. No o Billym nikto nevie nič, čo by mu mohlo uškodiť. 

Nastalo dlhé ticho.

Vchádzame do honosnej rezidencie a auto sa pomaly zastavuje.

„Pán Roth vás čaká vo svojej pracovni, viete kde to je, nie?“

„Áno viem.“, otváram dvere. „A ešte jedna vec,“ tak trochu šepkám, „bohužiaľ, máte teraz v hlave o niečo viac, než je pre môj svet bezpečné.“

James na mňa vrhá stotinový vydesený pohľad. Pravou rukou si rýchlo odopína bezpečnostný pás a ľavou sa snaží otvoriť dvere. Ja k sebe zatiaľ pravou rukou ťahám hlaveň môjho krásavca, ktorého už nejakú tú sekundu držím v ľavej ruke a v dobe, keď ten skurvene smoliarsky neger vyráža na svoju cestu za slobodou, robím tú činnosť, ktorú mám zo všetkých najradšej.

Potiahnutie kohútika zbrane je tak oslobodzujúce.

James padá na zem. Bohatší o jeden okrúhly otvor v hlave, chudobnejší o starosti.

„Tak... to by  sme mali...“.

        Vychádzam z auta, odpľúvam si, len tak z pasie kopnem do mŕtvoly a vzápätí kladiem ruku na kľučku tak dobre známych dverí. Nenávidím tento dom. Nenávidím tento svet.  Nenávidím seba.

Volume.1

„Som Kamila.“

Pozrel som sa na ňu. Nevyzerala ako obyčajné dievča. Bola celkom pekná, ale zatiaľ čo väčšina ostatných báb zvykla nosiť oblečenie podľa najnovšej módy, ona mala na sebe roztrhané rifle, tričko Sex Pistols a počarbané číňanky. To ma na Kamile zaujalo ako prvé. Vyčnievala z radu, čím sme si boli trochu podobní.

Obyčajný človek, keď sa dostane do prostredia nových ľudí, sa s nimi snaží nadviazať kontakt. Začleniť sa do skupiny, podobať sa ostatným. Viem, znie to tuctovo, ale myslím že je to oveľa lepšie než čo som robieval ja. Keď som vtedy na začiatku septembra prišiel do novej školy, snažil som sa jedine nestrápniť sa. Neuvedomil som si že najviac sa strápnim tým, keď budem len potichu sedieť sám pri lavici a kresliť si obrázky, ktoré vôbec nemali s umením nič spoločné, keďže moje kľavé ruky nedokázali nakresliť ani rovnú čiaru.

Noví  spolužiaci mi pripadali čudní. Netušil som kto sú ale chýbala mi moja stará trieda zo základky. Keď sa na to spätne pozriem, nechápem prečo mi tak chýbala, tá trieda bola úplne na hovno. No vtedy, keď som mal pätnásť, som to videl  inak.

Asi by som ostal outsiderom celé nasledujúce štyri roky, keby sa mi neprihovorila ona. Kamila. Kamilka. Kamča. Je zvláštne ako sa ľudia spoznávajú. Nikdy som nad tým nepremýšľal. Môžete spoznať niekoho úplne cudzieho, ale keď s ním strávite dostatok času, dáte si záležať na konverzácii a nebudete sa k nemu správať ako idiot, môžu sa z vás stať najlepší priatelia, milenci, manželia, alebo aspoň kamoši s ktorými si raz za čas zájdete na pivko.

Kamila sa mi hneď zapáčila. Tiež mám rád Sex Pistols a punkový štýl, ktorý z nej vyžaroval bol môjmu srdcu hrozne blízky. Nebol som síce punker v pravom zmysle slova. Nezvykol som robiť hlúposti, vyvádzať hovadiny, vlastne som si niekedy v tom čase uvedomil, že môj život bol prázdnejší ako je teraz moja peňaženka. Mal som však silný vzťah k rocku. Našiel som v ňom to čo moja duša potrebovala. Keď bola zjazvená, rock mi ju ošetril. Keď bola nasraná, rock ju nasral ešte viac. A aj keď som svoj hnev ešte nevedel dať až tak najavo, bol som rád že vo mne niekde drieme aj niečo iné ako vákuum.

Pozrel som sa teda na ňu a ako v podstate vždy keď som sa rozprával s dievčaťom som sa trochu začervenal. Nenávidel som to. Bol to očividný prejav mojej zbabelosti. Bolo to niečo, čo moju sebadôveru podkopávalo v základoch a neznášal som keď sa mi to stalo. Jej to však asi nevadilo. Pozerala na mňa, usmievala sa a čakala či jej aj ja poviem svoje meno, alebo možno dokonca niečo originálnejšie.

Po chvíli, počas ktorej som sa snažil spomenúť, ako sa perami vytvára hláska m, som zo seba celkom úspešne vypotil prvú vetu  v mojom novom svete: „Ja  som M... Maťo... hm... Martin.“

OK, viem. Nebolo to vôbec nič svetoborné, to uznávam ale umenie slova sa do môjho prehnane prerasteného tela dostalo až po istom čase a skúsenostiach.

„A si odtiaľto?“, spýtala sa ma. Neveril som. Dievča so mnou prehodilo viac než jednu vetu. Nie je to náhodou tak, že som stále doma, ležím v posteli a toto sa mi len sníva? Nie je to len zblúdená predstava v kóme, do ktorej som sa dostal keď ráno môj autobus havaroval? Nie som mŕtvy? Ja viem... Bol som úplne hrozný. Bol som trápny, vystrašený a zbabelý. Som rád že tie časy mám už za sebou.

„No... teda... nie... ja... z Cockovu...“, ach hanbím sa za seba.

„Aha.“, povedala so smiechom. Bol som zvyknutý, že sa mi dievčatá smejú, ale toto bolo iné. Nemala v očiach zhnusenie a podlosť. Bolo tam skôr príjemné pobavenie a radosť, že práve spoznala nového človeka. Vtedy  som to samozrejme nevedel a začalo mi byť dosť trápne. Hovoril som si, že sa musím sústrediť na artikuláciu, premyslieť si slová v hlave a potom ich primeraným tempom a bez zbytočných páuz povedať. Zatiaľ však hovorila ona: „No my budeme asi spolužiaci. Myslím, že by sme sa mali zoznámiť aj s ostatnými nie? Ja teda neviem. Nejako vyzerajú všetci tak príliš spoločensky nezdá sa ti? Ja  neviem. Si prvý, s kým som sa zoznámila. Ináč, ako sa učíš, hm? Lebo ja  som mala doteraz tak jednotky, dvojky, ale ako som počula tak tu to nie je také jednoduché.“, ach tá bola ale ukecaná. Toľko viet by som zo seba naraz vtedy ešte nedostal a dalo mi aj dosť námahy všetky jej otázky spracovať. No povedal som si, že skamarátiť sa s novým človekom určite nie je zlý nápad.

„No zoznamovať sa mi nejako nechce... s nimi teda... s tebou hej...“, trapas, „aa no čisté som mal furt... jednotky na základke... no ale tu neviem ani ja hehe... no uvidíme.“, pomyslel som si že by som sa tiež mal na niečo opýtať... „hm, máš rada Sex Pistols?“

„Jasné, počúvaš ich?“

„No... poznám pár piesní od nich a tak v pohode...“ je mi fakt trápne to sem aj písať ale inak sa nedá. Nebojte sa časom sa moje vyjadrovacie techniky zlepšovali... No teraz ešte nie.

Pamätám si, že chalani vzadu sa rozhodli, že si idú von zapáliť a Kamča sa ma opýtala: „Ty fajčíš?“

„Nie. Nechápem ako si niekto môže ničiť vlastné zdravie cigaretami, to nikdy nechcem ani skúsiť.“, zaslúžil by som si potlesk... povedal som tú vetu ako Pán. Úplne ako Pán.

„No veru. Tiež nechápem, kokos. Úplne je to hnusné. Počuj... ináč, toto je Vilo.“ a ukázala na chalana, ktorý sedel vedľa nej a vyzeral rovnako utiahnuto ako ja. „Chodili sme spolu na základku tak s ním sa už poznám. Zoznámim vás, chceš?“

        „No  jasné, prečo nie...“